Tomáš Fabor z legendárnej bratislavskej kapely LOJZO: Ešte sme neskončili
ROZHOVORY 2.12.2022 10:20
Tomáš Fabor z legendárnej bratislavskej kapely LOJZO: Ešte sme neskončili
Presne 40 rokov uplynulo od založenia legendárnej bratislavskej kapely LOJZO. Okrúhle narodeniny oslávili lojzovci so svojimi fanúšikmi v októbri tradičným teplákovým bálom v petržalskom dome kultúry. Spoluzakladateľ skupiny a bubeník Tomáš Fabor hovorí, že tento koncert bol posledný oficiálny. Ale...
Ani u lojzovcov nemusí posledný znamenať úplne posledný. Ako vážne to myslíte s koncom vystúpení?
Kampaň, ktorú sme robili k štyridsiatke kapely, bola o tom, že obmedzíme hranie. Čiže to, čo sa v októbri udialo v Petržalke, bol náš posledný oficiálny koncert. Ak však budeme zdraví, budeme vládať a niekto si nás zavolá, radi prídeme. Ale už naozaj žiadna veľká kampaň.
Čiže možno ešte aj tento rok niečo niekde zahráte?
Pozvali nás do televíznej relácie Inkognito, takže tam by ste nás mali vidieť, a budeme hrať aj na vianočnom večierku sponzora, ktorý nám veľmi pomohol.
S teplákovým bálom k narodeninám skupiny ste boli spokojný, bavili sa ľudia?
Nepočul som jediné zlé slovo, dokonca sa páčil aj výber muzikantov. V tomto sa človek nie vždy zavďačí, ale tentoraz som naozaj nezachytil žiadnu výhradu. Naši fanúšikovia tancovali, zabávali sa... Boli spokojní.
Aj vy?
Pre mňa sa teplákový bál skončil o piatej ráno. Som maximalista, aj keď nikto nič nepostrehol, ja presne viem, čo nevyšlo úplne stopercentne. Ale nebudem to prezrádzať... Dôležité je, že sa všetci dobre bavili. A teší ma, že fanúšikovia, ktorí zostarli spolu s nami, už prišli so svojimi deťmi, dokonca aj s vnukmi. Najväčším uznaním pre nás boli slová Ruda Geriho, riaditeľa divadla Wüstenrot, ktorý povedal – klobúk dole. Keď vás pochváli kamarát, tak neviete, či mu chutilo víno alebo sa mu páčila muzika, ale toto boli slová človeka, ktorý veci rozumie.
S úsmevom hovoríte, že teplákový bál je najväčšia plesová udalosť v strednej Európe, keďže na jeseň sa iný ples nekoná, iba váš. Spomeniete si na ten prvý?
Prvý bol v roku 1987 v estrádnej hale PKO. Ľudia tomuto nápadu veľmi neverili, tepláky si priniesli len v igelitkách, ale keď zistili, že to myslíme vážne, išli sa rýchlo prezliecť. Pre zaujímavosť, práve vtedy nám hudobníci zo skupiny Elán zapožičali na 99 rokov svoju striebornú Bratislavskú lýru. Tvrdili, že ju dostali za pesničku, ktorá si ju nezaslúži, že naša skladba Že mi je ľúto si ju zaslúži viac.
Skladbu zložil Maroš Kochanský, no napokon ste ju nahrali spolu s elánistami. Prečo?
Je to intímna, smutná pesnička, ktorá vznikla v čase, keď Maroš prechádzal životnou zmenou. Bol to však úplný prepadák, pretože ľudia od nás čakali zábavu. Maroš ju ponúkol na Bratislavskú lýru 1985, no aj tam ho odmietli. Všetko zmenilo leto ´85, keď sme išli do Moskvy na svetový festival mládeže. Vtedy už v Sovietskom zväze platil Gorbačovov suchý zákon, a tak sme spolu s Jožom Rážom a Janom Balážom sedeli v bare v hoteli na 11. poschodí, popíjali ovocné šťavy a spomínali, ako je doma dobre. Keď prišla reč na túto pesničku, Jožo hovorí – Maroš, dones harmoniku a zahraj. Tak sa mu zapáčila, že navrhol, aby sme ju nahrali spolu a urobili z nej rockovú vec. Napokon sa stala Skladbou roka 1987 v bývalom Československu. Bola najviac hraná a najviac predávaná.
Bubeník Tomáš Fabor je aj kronikárom kapely.
Štyridsiatka lojzovcov, to sú stovky koncertov. Tušíte, koľko ste ich odohrali?
Koncertov sme mali 2 860, viem to presne, keďže som aj kronikárom kapely. Z kroniky, ktorá má 5,5 tisíc strán, sa dozviete všeličo nielen o našich koncertoch či osobnom živote, ale zároveň mapuje dianie v spoločnosti v danom čase. Nájdete v nej napríklad aj účet z reštaurácie, kde sme sa traja-štyria najedli za 10 korún. Novinové výstrižky z kroniky - reprodukcie článkov o nás sú aj na výberovom dvojalbume s našimi starými vecami, ktorý nám urobili k štyridsiatke. Teším sa z neho. Určený je pre fajnšmekrov, vydalo sa 500 LP platní a nemyslím si, že ich bude viac.
V repertoári máte viac ako dvadsať pesničiek o Bratislave, medzi nimi napríklad Na Centrálnom trhovisku, Koniec komárov v Bratislave či Schöne Náci. Takýmto niečím sa iná kapela nemôže pochváliť. Ako ich Maroš Kochanský tvoril, najskôr text a potom hudbu, alebo naopak?
Ani jedno ani druhé. Maroš skladal text pri hraní. Potom nám pesničku priniesol a spolu sme ju dovymýšľali, sóla, refrény či vokály. Tak, aby v nej vždy bolo niečo zábavné, fanúšikovia to od nás čakali.
Ako ste prišli k teplákom - v čase, keď sa na koncertoch nosili nablýskané trblietavé saká?
Teplákovo-baretkový imidž patril úplne na začiatku kapele Slovlik Boys – trojici amatérskych muzikantov vrátane mňa, absolventov Žilinskej univerzity, ktorých pracovne zavialo do Bratislavy. Tu sa spojili s kapelou LOJZO, ktorá zas vznikla na Vysokej škole ekonomickej. My sme mali pestré nástroje, husle, gitaru, basu a ozembuch, Maroš Kochanský dve gitary a harmoniku, všetko to spolu ladilo. No a tepláky, tie klasické modré z 50. rokov, som našiel na chate u mojich rodičov. Boli troje, a tak sme si ich všetci obliekli, k nim tričko a baretku, tých sme mali dosť. Skupina LOJZO náš teplákový imidž prevzala.
Spočiatku hrali lojzovci viac v Česku ako u nás doma.
Úspechy ste mali aj vo svete, hoci lojzovskej recesii, humoru cudzinec nemohol úplne rozumieť, a to nielen pre jazykovú bariéru. Kto nezažil, ťažko pochopí...
Mali sme síce tlmočníčku, ale pravda je, že text sa nedá len tak preložiť, aby naše slovenské reálie niečo povedali človeku zvonka. Tak sme hrali po celom svete s tým, že ani raz sme nič nepreložili, len sme stručne po anglicky povedali, o čom skladba bude. Vo Vietname nám však náš veľvyslanec preložil pesničky do vietnamčiny, takže v zbierke máme aj takýto vzácny spevník.
LOJZO bol populárny najskôr v Česku, až potom si získal fanúšikov doma. Vďaka čomu?
V Česku je veľmi silné folk-trampské hnutie, kde nás hneď prijali za svojich. Keď sme v roku 1983 išli prvýkrát na hudobný festival Porta v Plzni, okamžite sme sa stali miláčikmi obecenstva, pritom na Slovensku nás takmer nepoznali. O rok sme už medzi divákmi v plzenskom amfiteátri videli transparent s názvom LOJZO a o ďalší rok mali všetci, ktorí zabezpečovali techniku, na sebe naše tričká... Až kým nám v roku 1985 nevyšla prvá platňa, sme hrali viac u našich susedov ako doma.
Pauzu ste mali len jednu, keď v roku 2006 zomrel líder kapely Maroš Kochanský?
Áno, ak nerátam covid. Po Marošovom smutnom odchode sme traja z kapely rozmýšľali, či táto etapa nášho života neskončila, či má zmysel pokračovať. Ďalší traja zas povedali, že by chceli hrať.
My nie sme Taliani... Poznáte?
Napokon ste sa rozhodli pokračovať. Čo bolo tým impulzom?
V apríli 2007 nás zavolali na odhaľovanie pamätnej tabule Marošovi Kochanskému na Trhovisku Miletičova. Požiadali nás, aby sme zahrali na streche, kde sme v roku 1993 odohrali náš tisící koncert. Hrali sme s naším novým harmonikárom Marošom Veselským, prišiel vtedy aj syn Maroša Kochanského Marek, ktorý už mal svoju kapelu Kochanski. Na trhovisku stáli stovky nadšených a prekvapených ľudí, tento koncert totiž nebol ohlásený. A keď sme zišli dole, dostali sme hneď tri ponuky od rôznych organizátorov. Už sme sa v tom znovu viezli.
So synom Maroša Kochanského ste nikdy nehrali spolu?
Nie. Medzi nami je veľký generačný rozdiel.
• Čo možno neviete
Skupina LOJZO vznikla 28. 9. 1982 a jej názov sa tvoril na dvakrát. Tomáš Fabor opisuje príbeh takto: Keď bol Maroš Kochanský so svojou kapelou na amatérskej prehliadke s pesničkou Lojzo, pýtali sa ho - ok, zahráte Lojza, ale ako sa voláte? Nemáme meno. Tak dajte LOJZO. Každý však chcel vedieť, čo znamená názov LOJZO. Vysvetlenie, že ide o meno Alojz, nestačilo. Takže sa dodatočne, po piatich rokoch, vymyslelo, že je skratkou slov Ľudový Orchester Jednoduchej Zábavy Obyvateľstva. To už bolo v čase, keď do partie lojzovcov pribudli muzikanti Slovlik Boys.
(ac)
Obsah sa pripravuje...